Novo antropozofia a hospodárska kríza

Je to niečo ako idealistická obdoba teórie veľkého tresku?

Presne tak, tiež to začína akousi „prahmlovinou", ale antropozofická evolúcia je presnejšie rozfázovaná na viacero období a má dni kedy je Zem vtelená a má aj noci, tzv. Brahmove noci, počas ktorých je Zem v akomsi duchovnom stave. Antropozofická koncepcia je teda o tom, ako za pomoci vysokých duchovných bytostí - anjelov vysokého rádu pri prvom takomto vtelení Zeme, ktoré sa v antropozofii nazýva Starý Saturn, boli vytvorené základy ľudského fyzického tela, ktoré máme spoločné s minerálmi, je o tom, ako pri druhom takomto vtelení, ktoré sa nazýva Staré Slnko, bolo vytvorené ľudské životné, alebo éterické telo, ktoré máme spoločné s rastlinami, ďalej je o tom, ako počas obdobia tretieho vtelenia Zeme, ktoré sa v antropozofii nazýva Starý Mesiac vzniklo naše astrálne telo, ktoré máme spoločné so zvieratami a konečne antropozofia je o tom, ako počas štvrtého vtelenia našej Zeme vzniká sebavedomá ľudská mysliaca a tvorivá bytosť. Spomenuté fázy nie sú len šikovným rozšifrovaním knihy Genezis, ale sú predovšetkým výsledkom premeny mŕtveho logického uvažovania na živé obrazné myslenie, ktoré sa dá dosiahnuť pomocou patričného tréningu.

Ako však súvisí teória inkarnácie s hospodárskou krízou?

V klasickej antropozofii pravdepodobne nijak, ale novo-antropozofia si myslí, že sa k danej otázke môže kompetentne vyjadriť, lebo jej podstatu tvorí myšlienka o súvise našich inkarnácí do fyzického tela s technickým pokrokom.

Mám tomu rozumieť tak, že technický pokrok nejakým spôsobom ukončí naše vteľovanie na Zem a my už natrvalo zostaneme na onom svete - v nebeskom kráľovstve?

Áno, ako všetci vidíme, príroda neprepustila zo svojho lona človeka v takom stave, aby hneď mohol vstúpiť do nebeského kráľovstva. Človek z prírody vychádza len ako výrobca a výrobcovia - firmy nie sú pri svojom zdokonaľovaní nič iné, ako pokračovatelia vnútrodruhového boja o život - vnútrodruhovej konkurencie. A človeku nezostáva nič iné, ako tento život firiem a konkurenčný boj firiem personifikovať. Človek je vtelením do svojho fyzického tela vyhnaný z Raja a pretože sa musí on starať, lebo ono potrebuje jest piť bývať atd...sme odkázaní na budovanie firiem.
Ale ako sa dá z tohoto cyklu inkarnácií vymaniť pomocou technického rozvoja?

Kľúčom k pochopeniu tohoto procesu je to, že postavenie človeka vo výrobe sa historicky mení. Na začiatku človek personifikoval celú životnú činnosť „firmy" - výrobcu, spočiatku vlastne samého seba, čo sa na počiatku dejín prejavovalo vzájomným „hlušením" v prakticky permanentnej vojne. Postupom času, ako ľudskú prácu čím viac nahradzujú stroje sa ľudská aktivita mení z personifikácie životnej činnosti firmy na duchovné potencie výroby. Postupom času je teda človek vytláčaný z výroby a mení sa na subjekt genetických zmien výroby. Tak ako za vznikom nových druhov v evolúcii živej prírody stáli vysoké duchovné hierarchie, podobne sa vďaka evolvujúcim výrobcom takouto tvorivou duchovnou bytosťou stáva človek. Technický rozvoj firiem - dotváranie firiem tak v skutočnosti nie je ničím iným, ako vytláčaním človeka z inkarnácií späť do duchovného sveta, vlastne Raja, respektíve nebeského kráľovstva.

Že by súčasný rast nezamestnanosti bol už začiatkom tohoto procesu?

To rozhodne nie, samotní nezamestnaní sa necítia byť ešte v raji. Naopak je to len dôkazom toho, ako kruto sa v prírode duchovný pokrok presadzuje. Ale všimnime si nasledujúcu paralelu medzi množstvom vyhynutých biologických druhov, kým sa evolúcia takpovediac „dochliapala" až k človeku a množstvom vymelých technológií vedúcich k technickému adamovi. Za každým novým modelom auta sa „skrýva" najmenej jeden vyhynutý druh-model auta. Technické múzeá sú o takýchto vyhynutých technológiách, o vyhynutých technických druhoch. Sme teda svedkami toho, ako sa človek dostáva spod moci krutého prírodného výberu a do vzájomného boja o život namiesto neho vstupujú technológie. Každá nová generácia technológie neúprosne likviduje predchádzajúcu - „rodičovskú", presne ako v živej prírode; kde najostrejší konkurenčný boj prebieha medzi rodičmi a deťmi, teda v rámci druhu (tzv. vnútrodruhová konkurencia) slabší boj predstavuje medzidruhová konkurencia, až napokon v rámci celého ekosystému sa boj mení na svoj opak, na grandióznu spoluprácu producentov konzumentov a reducentov. Nezamestnaní by si mali uvedomiť, že stále sú ma tom omnoho lepšie, ako zastaralé technológie s ktorými pred zošrotovaním niet zľutovania a oni idú namiesto toho len do rekvalifikačného kurzu.

A kto je ten technický adam?

Prírode trvalo zjednodušene povedané celú evolúciu, až kým sa dopracovala k Adamovi teda k tomu, že vznikla dostatočne dobrá biologická schránka do ktorej sa mohol potom vteliť prvý biblický človek Adam Kadmon. Príchodom Adama nastupuje technická evolúcia, lebo nasledujúce generácie jeho potomkov si používaním nástrojov takpovediac začali predlžovať prirodzené rozmery svojho biologického tela. Teraz ešte raz zopakujem zásadnú vec, Adam Kadmon nebol človek, ale výrobca a ten sa v nasledujúcej evolúcii správa tak, že zo svojej životnej činnosti vytláča človeka, človeka ako duchovnú bytosť, človeka ako duchovnú potenciu výroby, človeka ako anjela. Teda tak ako Adamovi Kadmonovi predchádzala dlhá evolúcia živej prírody, technickému adamovi rovnako predchádza dlhý proces zdokonaľovania sa výrobcov - firiem - technických organizmov až po bod, kedy sa výrobca, technický organizmus, účastník trhu zmocní vlastnej reprodukcie.

Čiže technický adam je reprodukujúci sa stroj?

Áno, prínosom novo-antropzofie je, že odhalila súvis medzi skončením ľudských inkarnácií a vznikom reprodukujúceho sa stroja. Novo antropozofia je o tom, že naše nanebovzatie, naše odtelenie sa, naše vystúpenie z cyklu inkarnácii, náš návrat do raja musí byt niečím vykúpený - zaplatený, do neba sa nedostaneme jednoducho zadarmo, ale musíme svetu vrátiť to, čo bolo do nás investované. Musíme proste vytvoriť život. Novo antropozofia nie je „ducharina" novoantropozofia je o hmote a o jej nesmiernom význame. Novoantropozofia neodhaľuje pravdy duchovného sveta, lebo tie sú už antropozofom dávno známe. Novoantropozofia však odhaľuje tajomstvo hmotnej prírody. Príroda na to aby dospela k technickému adamovi má len určité obmedzené prostriedky - zásoby, obnoviteľných či fosílnych zdrojov, ktoré sa nakumulovali počas biologickej evolúcie a nemôže si preto dovoliť, aby mal napríklad každý Číňan a Ind auto či luxusnú vilu. Preto technická príroda ako pokračovanie živej prírody nevyužíva len obyčajný darvinovský boj o život, ale tento boj o život sa uskutočňuje v hroznom pulzujúcom cyklickom systéme, teda úplne analogicky ako v živej prírode, čiže pomocou populačných vĺn, kedy po premnožení nasleduje drastický úbytok a to za tým účelom, aby sa mohli prejaviť nové užitočné prispôsobenia.

Myslím že sa konečne dostávame k téme krízy.

Áno, teraz keď sme si ozrejmili východiská, môžeme sa vyjadriť nielen k príčinám kríz, ale aj k návodom ako počas krízy postupovať. Z naznačeného je jasné, že Obamov postup zvýšenia spotreby, čiže vlastne podpory konzumu, nie je správny, lebo práve tomu sa príroda bráni, všetci vieme o čom je reč, lebo vieme, že ekologický vzťah medzi kultúrou a prírodou je hrozivo napnutý. Inak pekne o tom píše Josef Šmajs v knihe „Ohrozená kultúra". Ešte horší je však Sarkzyho postup, ktorý chce prakticky úplný opak toho, čo chce príroda. Technická príroda sa potrebuje zbaviť zastaralého a neživotaschopného, teda aj poruchových francúzskych áut a on ich ide zachraňovať, čiže robí úplný opak. „Komunista" Robert Fico je v paradoxnej situácii, lebo nemá iné východisko, ako zlepšiť podnikateľské prostredie, lebo v našich podmienkach exportnej ekonomiky by bola podpora spotreby neúčinná; navyše, ak by ju podporil, je tu riziko, že veľká väčsina obyvateľstva minie peniaze v zahraničí. - V SR až 3 milióny obyvateľstva žije v blízkosti hraníc. Fico prakticky nemá inú možnosť, len znížiť odvody, už aj preto, lebo pracovná sila u nás zdražela spolu so zavedením eura a poklesom okolitých mien. Ak nechce, aby sa z eura stal trójsky kôň, musí ísť iba cestou radikálnej reštrukturalizácie ekonomiky.

Že by mal len túto možnosť?

Ak je zodpovedný, má len túto jednu možnosť. Ak mu však ide len o svoje politické ambície, ešte by sa mohol vydať cestou individuálnej podpory podnikov ktoré majú ťažkosti - tým podporí klientelizmus a svoju „otcovskú" dôležitosť voči nezrelému slovenskému voličovi. Tejto katastrofickej alternatíve hrá do kariet balíčkové správanie sa západných vlád a jeho politicko ekonomický inštinkt na úrovni VÚML (takú mala kedysi skratku večerná univerzita marxizmu-leninizmu). Teraz ale Ficovi evidentne krivdíme, lebo v dôsledku krízy je na celom svete znovu na pretrase jediná zásadná otázka:

A to je táto: Kto má ťahať za kratší koniec: štát alebo trh?


Áno, pozeráme sa na obrovský paradox, staré kapitalistické krajiny sa uchyľujú ku komunistickým riešeniam a bývalý komunistický blok ho za to kritizuje. Príkladom je včerajšie Klausove vystúpenie v európskom parlamente či Putinove vystúpenie v Davose s pred niekoľkých týždňov. Tam povedal jasne, nemá sa isť cestou zásahov štátov do ekonomiky, lebo Rusko na to v 20 storočí doplatilo stratou konkurencieschopnosti. Ukazuje sa však ešte aj iná vec, ktorá počas konjunktúry zostávala sktytá, že určité prednosti majú nedemokratické ekonomiky. Sprievodným znakom demokracie je totiž populizmus; situácia by vyzerala úplne inak, keby existovalo niekoľko politických strán, ale volebné právo by mali len podnikatelia, poprípade ľudia s vysokoškolským vzdelaním. Politici by nezáviseli od nezodpovedných voličov. Sme svedkami nečakaného obratu v rétorike americkej ministerky zahraničných vecí pri včerajšej návšteve Číny, kedy problematiku ľudských práv odsunala z prvej pozície až na druhé miesto. Je to evidentný dôsledok toho, kam Ameriku zatlačil americký volič, lebo je jasné, že schválený balíček stoviek miliard dolárov Ameriku pravdepodobne prakticky pochoval. Dôkazom je aj okamžitý prepad amerických akcií na buzách. Dzurinda mohol krajinu vyviesť z krízy len vďaka nálad antimečiarizmu a nesformovaným odborom. Len vďaka tomu nemusel žiť v populistickej schizofrénii ako Fico, ktorý vo svojom voličovi už pestuje priam perverzné motivácie a politické očakávania. 

A ako novo antropozofia rieši túto základnú otázku?

Tak ako priemyselná revolúcia odzvonila malým feudálnym kniežatstvám dôsledkom čoho vznikli národné štáty, vedecko technická revolúcia odzváňa národným štátom a globalizuje svet. Všimnite si tú premenu: už v zásade medzi sebou nebojujú jednotlivé krajiny, ale firmy - výrobcovia. Pekne je to vidieť napríklad na pretekoch formuly 1. Donedávna jazdili v národných farbách, teraz je to už boj značiek. Pod povrchom vládnych balíčkov však skryto prebieha iný boj, boj veľkých firiem medzi sebou - a jednotlivé národné vlády sú v podstate ich rukojemníkmi. Ak sa kríza ešte viac prehĺbi, dôjde k urýchleniu rozpadu národných štátov - kto zaplatí ich dlhy? Jedinou stratégiou ako si národné štáty môžu predlžiť svoju agóniu je nedať sa vtiahnuť do vzájonného boja konkurujúcich si firiem a iba sa snažiť zlepšovať podnikateľské prostredie. Dnešné firmy sú proste nad finančné možnosti národných štátov, čo môžeme vidieť na príklade GM motors, ktorá potrebuje na svoje prežitie nie miliardy dolárov, ale rádovo desiatky miliárd dolárov a to si už nemôžu dovoliť ani Spojené štáty. Vďaka vzniku takýchto obrovských firiem malá skupina ľudí mení charakter vlád, lebo presúva po svete svoje výrobné kapacity za vhodným podnikateľským prostredím bez ohľadu na farbu pleti; a zase je to krôčik v pred na dlhej ceste nášho vývoja, ktorý neúprosne smeruje od lásky v krvi k láske v duchu.

Začína to byť zaujímavé a preto Vás poteším nasledujúcou otázkou, ako je to s darwinizmom v novo antropozofii?

Áno, som rád tejto otázke, Novo antropozofia sa vysporiadala nielen s darwinizmom, ale aj s marxizmom a antropozofiou, ale nie v negatívnom zmysle, ale tak, že z jej pohľadu všetky teórie vytvorili krásnu do seba zapadajúcu skladačku. Napríklad samotný Steiner bol tak nadšený darwinizmom - teda prirodzeným vysvetľovaním vývinu prírody, že obetoval Heglovu kauzalitu, čo je škoda. Ale ak by sme chceli pokračovať v rozvíjaní tejto myšlienky nestačil by nám priestor tohoto článku. Preto sa obmedzíme len na toto: Novo antropozofia uznáva hybné sily prírodného výberu, ale podotýka, že smerovanie evolúcie je v rukách vyšších duchovných síl. Veď ani účelnosť stroja nevzniká spontánne, ale len vďaka človeku, ktorý mu účelnosť „vtláča" zvonu. Je známy argument, že biologická evolúcia by nemala dostatok času na to, aby vytvorila človeka, keby išla len cestou neusmernených mutácií. Preto sme toho názoru, že prírodný výber má len funkciu praktickej korekcie pri postupnom zavádzaní človeka do „praxe" - teda pri evolučnom vývoji živej prírody smerujúcej k vzniku človeka. Sám som ešte v časoch, keď som pôsobil na Slovenskej akadémii vied, prišiel zdá sa s najudržatelnejším dialekticko-materialistickým vysvetlením evolúcie a to tým spôsobom, že postupná diferenciácia a špecializácia biologických druhov má nevyhnutne aj svoj druhý pól, ktorý spočíva v univerzalizácii. To znamená, že množstvo prírodným výberom novovznikajúcich špecializovaných biologických druhov, tak komplikuje prírodné prostredie, že jedinou možnou odpoveďou na to musí byť aj vzrastajúca zložitosť niektorých organizmov, ktoré chcú v takomto komplikovanom prostredí prežiť. To znamená, že vonkajšia zložitosť sa musí premietnuuť do ich stále komplikovanejšej vnútornej stavby, ktorá je potom schopná zabezpečiť to, aby organizmus v takomto zložitom vonkajšom prostredí bol schopný stále univerzálnejšej reakcie. Tak postupne vzniká človek ako špecializovaný „živočích" na nešpecializovanú, čiže univerzálnu reakciu. Ale aj napriek tomu, mi stále ešte zostávala nezodpovedaná tá otázka, kto to takto šikovne mohol všetko „narafičiť". Zaujímavé sú aj výskumy Emila Páleša, ktorý vedeckým spôsobom dokázal, ako sa pri striedaní duchovných mocností - archanielov, prejavil charakter týchto mocností na tvaroch rôznych rastlín a zvierat, ako aj na vzniku celého radu biologických druhov. Prítomnosť duchovných bytostí nad biologickou evolúciou tvorí podstatnú časť našej svetonázorovej konštrukcie, lebo znamená, že nad evolúciou výrobcov musí tiež stáť anjelsky chór zodpovedný za ich smerovanie, čo zároveň znamená, že po odtelení - teda v nebeskom kráľovstve nebudeme nezamestnaní. Viem, pre niektorých, ktorí sa chystajú na večný odpočinok to môže byt veľmi nepríjemné zistenie, ale taký je život. Ale antropozofi vedia, že po smrti sa podieľame na zveľaďovaní Zeme, aspoň pre nich to nie je nóvum.

Ale to intelektuálne ľudské zdokonaľovanie počas opakovaných vtelení je odpudzujúce, ide z toho úzkosť.

Áno, ľudia si to často predstavujú takto, v skutočnosti však ide o iné, ide o to, aby sme sa cez intelekt prepracovali k láske, k živej myšlienke, teda aby sme nezostali len pri intelekte. Ako som už naznačil, opakujúc sa po Steinerovi, ľudský vývoj postupuje od lásky v krvi k láske v duchu. Ja som to pekne počul od kňaza Mariána Kuffu, povedal: „Maturujeme len z jedného predmetu a tým je láska." Musíme sa teda prepracovať k tejto sile, lebo po tom, čo technickým organizmom odovzdáme svoje fyzické telo, budeme im odovzdávať naše životné, čiže étrické telo a to sa robí silou lásky. Teraz pri odovzdávaní nášho fyzického tela technickým organizmom používame len silu abstraktnej logickej myšlienky, ale na prácu, ktorú Steiner charakterizoval ako „rastlinné tvorenie" a ktorá sa od nás bude vyžadovať v ďalšej inkarnácii Zeme, ktorá sa v antropozofii nazýva obdobím Jupitera, potrebujeme mať skultivované vyššie - anjelske sily lásky. Sú to priam neskutočné pravdy čo novo antropozofia prináša, ale keď sa tak na to pozornejšie pozrieme, tak tieto tajomstvá boli už predtým zašifrované v náboženských podobenstvách. Veď naše dotváranie technických organizmov nie je ničím iným, ako odhalením skutočného významu eucharistie. Lebo našu personifikáciu reprodukcie firiem ukončíme tak, že im na „vyplazený jazyk" položíme poslednú oplátku s naším genetickým kódom, podobne ako sme im doteraz do „úst" vložili „oplátky" našej kostnej sústavy, svalovej sústavy a pamäte, nevedome sa držiac nasledovného príkazu: „Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za Vás i za všetkých na odpustenie hriechov, je to krv novej a večnej zmluvy, toto robte na moju pamiatku". A naša personifikácia dotvárajucich sa výrobcov, ktorý sa nakoniec zmocnia aj vlastnej reprodukcie, nie je ničím iným, ako našou krížovou cestou; je to cesta našej mocnejúcej duše ukrižovanej v našom fyzickom tele. Na jej konci však po Kristovom vzore vstaneme z mŕtvych s telom omnoho ušľachtilejším - éterickým. Posledná „oplátka" ktorá bude obsahovať genetidký kód, znamená zároveň posledný krok pri našom stelesňovaní reprodukcie, teda rozmnožovania výrobcov, čiže cyklickosti. Preto tento krok je zároveň tým posledným krokom, ktorý ruší predpoklady nášho opätovného respektíve cyklického vteľovania sa, čiže završuje, ukončuje naš reinkarnačný proces. Vieme, (teda aspoň ja som sa to dozvedel od Václava Černíka) že každý vývojový proces je jednotou dvoch momentov, momentu cyklickosti a momentu smerovosti (momentu dedičnosti a momentu premenlivosti).
Od chvíle, kedy prestaneme stelesňovať životnú činnosť a rozmnožovanie (dedičnodť) technických organizmov, firiem, stávame sa výlučne subjektom smerovosti, teda tým subjektom, ktorý vývoju, účastníkom trhu, dáva smer - orientáciu. Medzitým je však Apokalypsa, čo znamená, že kto sa neprepracuje k láske, kto z nej ako sme povedali "nezmaturuje", ten bude zničený a oproti Apokalypse je holokaust, či nebodaj dnešná svetová hospodárska kríza len nevinnou detskou šarvátkou. Preto strach by sme nemali mať z IQ ale skôr z lásky - či si ju osvojíme.

Tak toto som ešte nepočul, o láske si každý myslí že ju má, a len tí druhí sú akýsi necitlivý.

Áno tak to je, nevidíme ako ďaleko máme k skutočnej láske, ale znovu chcem pripomenúť, že jej osvojenia sa nemusíme obávať, lebo k nej neprídeme nejakým ťažkým duchovným cvičením mimo pracovný proces. K láske budeme, teraz mi prepáčte za výraz, takpovediac „dokopaný" samotným pracovným procesom, čo znamená, že sa jej prakticky nebudeme pôct vyhnúť. Toto sa dnes zdá ako utópia, ale už aj dnes sú tu isté, zatiaľ však len skutočne málo viditeľné náznaky zlepšenia. Všimnime si napríklad, že zamestnávatelia, respektíve pracovné agentúry už ľudí nevyberajú len podľa IQ, ale sledujú aj ďalšie parametre, do hry vstupuje EQ, schopnosti empatie, schopnosť kolektívne riešiť pracovne úlohy atď.. Pri tejto otázke teda nezastávame abstraktné idealistické stanovisko, ale priam marxistickú tézu o tom, že nie vedomie určuje naše bytie, ale naopak, naše bytie určuje naše vedomie. Čiže rozvoj výrobcov, firiem vplýva, humanizuje, poľudšťuje naše vedomie. Ak priemyselná revolúcia spotrebovávala človeka ako šikanovaného záklaďáka na vojne, čo znamená znalostná ekonomika? Nič iné, len to, že nás tlačí do permanentného vzdelávania - a bude ešte „horšie" výrobcovia si od nás začnú pýtať lásku. To je dnes prakticky nepredstaviteľné, ale pomôžme si paralelou: načo sa anjeli zapodievali evolúciou akýchsi odporných plazov, či inej zvieracej či hmyzej hávede? Podobne aj nám neskôr druhá technická príroda prirastie k srdcu. Na dokreslenie si dovolím uviesť citát z mojej knihy Steiner, Marx a nová paradigma, kde som položil základy novo antropozofie: „Rozvoj výrobcov, rozvoj výrobných síl je súčasne humanizačno-emancipačný proces. Na začiatku dejín bolo nevyhnutné svojho potravinového konkurenta jednoducho zabiť. S rozvojom výroby, s rozvojom výroby potravín (chov dobytka, pestovanie rastlín) je výhodnejšie iné riešenie, človeka nezabiť, ale využiť ako otroka. Ale s ďalším vývojom výroby sa aj toto mení. Kým na začiatku otrokárskeho zriadenia otrok velebil svojho pána-záchrancu, na konci ho už nenávidí, svoj vzťah k nemu prežíva ako poníženie. Keďže medzitým zanikli hospodárske podmienky výhod zabíjania ľudí, človek už nemôže zniesť, že niekto má právo ho zabiť. A takto sa postupne otrok mení na poddaného a ďalej na nájomného robotníka. Dotváranie výrobcu bude však neustále pokračovať, pričom sa bude vytvárať postupne čoraz viac takých pracovných miest, kde zodpovednosť už bude presahovať individuálny záujem výrobcu. Zastávanie týchto pozícií bude potom príležitosťou odčiniť si svoju karmu. Ponúkať za takýchto podmienok plat bude urážkou.
Dnes by nás napríklad urazilo, keby nám zamestnávateľ odmietol za prácu zaplatiť a tvrdil by, že nám musí stačiť, ak nás nezabije. Dnes už nám takáto sloboda nestačí, chceme viac - chceme byť voľne cirkulujúcim, promiskuitným tovarom, chceme peniaze za svoju prácu, chceme sa slobodne čo najvýhodnejšie predávať. Ale neskôr, ak zistíme, že výrobný proces môže byť prostriedkom na zbavenie sa karmy, že môže byť prostriedkom našej sebarealizácie, prostriedkom realizácie vnútornej slobody, potom peniaze za takúto prácu budú pre nás jednoducho urážkou. V budúcnosti sa zmení samotná povaha práce, ktorá sa zmení na umenie a už si nebude vyžadovať donucovaciu formu, peňažnú nevynímajúc. Motívom k takto premenenej práci už nebude musieť byť egoizmus, ale naopak láska. Práca, ktorá predtým pre nás nemala hodnotu, takže musela byť vyrovnávaná peniazmi, neskôr nadobudne duchovnú hodnotu. Preto v budúcnosti vďaka pozdvihujúcej povahe práce bude táto naším slobodným darom pre výrobcov."

Po tejto priam marxistickej lekcii by to chcelo určité vysvetlenie.

Čo k tomu dodať? Mám rád Marxa, ktorému sa na roziel od idealistov podarilo humanizmus vydolovať z dejín výroby. Jeho rozsiahle dielo Kapitál je však vybudované na nesprávnom určení hodnoty tovaru. Definícia hodnoty pracovným časom je nesprávna (za tento poznatok vďačím kandidátskej práci dnes už nebohého bývalého ministra financií Ľubomíra Dolgoša, ktorú mimochodom napísal ešte za čias totality). Tovar totiž za svoju hodnotu nevďačí vynaloženej práci, ale tvorivej invencii. Tovar, na ktorý sa vynaložila práca, ale leží na sklade totiž žiadnu hodnotu nemá. Ako hovorí Darwin: „Z boja prírody, z hladu a smrti preto vzniká to najvyššie, čo môžeme pochopiť, vytvorenie vyšších zvierat." Príroda nie je šetrná gazdiná a preto ju len málo zaujíma, či američania dokážu splatiť svoje hypotéky, alebo či si každý Číňan kupi auto, príroda tlačí svoj konzum do hrozivých cyklov konjunktúr a kríz, pričom jej ide len o jediné - kedy jej vrátime naše fyzické telo, čiže kedy vytvoríme reprodukujúceho sa výrobcu. Steiner sa až k týmto naším záverom neprepracoval, ale napriek tomu Marxa kritizoval úplne pesne, lebo mu vyčítal to, že opatrenia ktoré navrhuje, by odrezali vývoj výrobcov od duchovných síl, od tvorivej invencie. Avšak ani on, tým menej Marx, si jasne neuvedomil, že živá príroda zo svojho lona neprepúšťa človeka aniela, ale len výrobcu. Táto úloha spočíva až na tzv. druhej, respektíve technickej prírode. Napriek tomu, že Marx hovoril o odcudzenej práci vo výrobe a Steiner o ahrimanských silách v technike, ani jedného z nich nenapadlo, že druhá - technická príroda je zároveň tým subjektom, ktorý človeka z tohoto odcudzenia oslobodí. Hlavným prínosom novo antropozovie je poznatok, že je to až technická príroda, ktorá zo svojho lona pepúšťa hotového človeka. Obaja spomenutí myslitelia uvažovali presne opačne, lebo človeka považovali za subjekt, ktorý pretvára prírodu.

A má tento poznatok praktické konzekvencie v čase krízy?

Podľa mňa veľké, v prvom rade si musíme uvedomiť, že sa musíme pokorne skloniť pred múdrosťou prírody. Všetci sme napríklad vedeli o tom, že sa hrnieme do ekologickej záhuby, ale aj tak sme neprestali v produkcii desiatok milionov vozidiel ročne, nikto nenabral odvahu to zastaviť. Veď len na Slovensku sa ich v minulom roku vyrobilo okolo jedného miliona a to isté sa dialo v Poľsku, Česku a Maďarsku. (Veď koľko kriku tu bolo len pre to, že dokonca chránenej prírode v Tatrách, v Tichej doline, sa mal ponechať kúštiček prírody pre seba.) Takúto záťaž by predsa príroda nemohla dlhodobo zniesť. Ale príroda vie čo je pre nás dobré a neúprosne presadzuje svoje vyššie ciele, ktorým ako sme už vyššie spomenuli je vytlačenie človeka zo svojej reprodukcie, do nebeského kráľovstva, čo sa nedá realizovať inak, ako vytvorením samoreprodukujúceho sa stroja. Príroda vyriešila svoju devastáciu s takou eleganiciou o ktorej sa desiatkam nositelov nobelových cien ani nesnívalo. A deje sa tak peto, že problém je onmoho zložitejší ako si všetci myslia. (Ekonómovia žili v podobnom omyle, ako priaznivci tantrického sexu, ktorí si myslia, že tantrickým celotelovým orgazmom sa omladzujú.) Preto najväčšou chybou by bolo, keby odborári túto situáciu zneužili pre seba a začali otvorený boj s firmami a vládou, ako sa to začína diať vo Francúzsku; výrobcovia skutočne za krízu nemôžu, sami sú krízou drasticky plienení. Druhou chybou by bolo, keby štát chcel zneužiť túto situáciu pre seba a namiesto pemanentného zlepšovania podnikateľského prostredia, ktorého neodmyslitelnou súčastou je aj sociálna sieť, by zavádzal rôzne protekcionistické zásahy do trhu, navyše za úspory občanov. Úspory občanov by sa mali použit len na zaplátanie dier v našej nedokonalej sociálnej sieti a to preto, že nie je predpoklad, že by sa bohatší občania z vlastnej iniciatívy vo vačšom merítku postarali o tých, ktorí sú v naozajstnej núdzi; aby sa však úspory občanov použili na sanovanie podnikov, ktoré sľúbia politikom vyššie úplatky, je nemorálne; lebo kto okrem prírody posúdi či podnik má právo na ďalšiu existenciu alebo nie?
Filozofia novej antropozofie svojim objasnením zložitých vývojových procesov si od toho sľubuje, že pomože ľudom dobrovoľne niesť svoj kríž. Príroda nám dáva dar konzumu, ale za ten musíme platiť zdokonaľovaním firiem. Príroda nám umožňuje konzumovanie jej zásob a to znovu zdôrazňujem, v striedajúcich sa v cykloch konjunktúry a kreatívnej deštrukcie, tak že nemajú pravdu ani liberáli v tom, že trh je liek na permanentný konzum. Áno on liek je, ale je to liek na tú „chorobu", ktorú odhalila až novo antropozofia.
Stačí malá zmena vo vedomí ľudí a može to priniesť ďalekosiahle zmeny. Veď aký malý je rozdiel medzi katolíkmi a evanjelíkmi, ale aký drastický je rozdiel v počte udelenýcjh nobelových cien vedcom s prevažne katolíckych krajín a vedcom s krajín kde žijú evanjekíci!
Na záver ešte takáto myšlienka. To, čo sa v náboženstve považuje za dedičný hriech sa v skutočnosti neodčinuje ničím iným, ako vrátením nášho tela prírode. Kto vystavuje na obdiv svoje biologické gény je nechutný a odpudzujúci, lebo sa chváli cudzím perím; naopak ten, kto tieto gény v podobe napríklad technických zlepšení vracia druhej prírode, ten koná morálne.